Rozhovor so Swanovcami

Asi málokto by tipoval, že sympatická dvojica hercov-manželov, ktorí sa ešte v čase sveta bez korony pohybovali pravidelne po činoherno-klubovom javisku, Ľudmila Swanová a Alfréd Swan, oslávila v týchto dňoch také krásne okrúhle životné jubileum. Ako sa žije, v takej čisto umeleckej domácnosti, ako sa im hrá a hralo (spoločne aj samostatne) a čomu sa v týchto dňoch venujú - aj na to sme sa opýtali v našom exkluzívnom rozhovore.

1. Ako vyzerá taký váš bežný deň, keď ste obaja celý deň doma?

ĽS: Máme šťastie, že máme veľký byt, tak sa môže každý z nás nerušene venovať svojim povinnostiam a záľubám. Ja momentálne vyučovaniu online, a keď zvýši čas, čítaniu literatúry. Občas sa stretneme a vymeníme si svoje postrehy a zážitky.

AS: Kedysi boli naše bežné dni naplnené prácou všetkého druhu, či to už bola práca umelecká (divadlo, televízia, rozhlas, film, dabing), či práca týkajúca sa zabezpečenia rodiny a domácnosti. Dnes mám tej umeleckej práce minimum, tak sa viacej venujem tej druhej zložke. Takmer denne mieria moje kroky za nákupom základných potravín, čo musím stihnúť dopoludnia medzi deviatou a jedenástou, teraz sa venujem vo väčšej miere predvianočnému upratovaniu a som aj telefonickou spojkou našej domácnosti so synmi a vnúčatami. A často nielen telefonickou, ale aj fyzickou. Ako dôchodca mám napodiv menej voľného času ako kedysi, a je to najmä z toho dôvodu, že mi všetko dlhšie trvá.

2. Ste jeden voči druhému kritickí? Hodnotíte si navzájom svoje výkony, alebo sa, naopak, cítite príliš zaujatí a nekritickí?

ĽS: Voči výkonu partnera som zhovievavá a zvyčajne sa mi jeho umelecké výkony páčia.

AS: Kedysi som mal tendenciu radiť manželke v záujme vylepšenia hereckého výkonu, pretože si myslím, že pohľad nezaujatého kolegu ako diváka, navyše o mesiac staršieho, môže byť prospešný, ale skoro som tieto snahy zanechal, lebo som zistil, že manželka má radšej pochvalu a dokáže si pomôcť sama.

3. Ktorý titul, alebo rola (či už filmová, televízna alebo divadelná) boli pre vás z nejakého dôvodu najnaplňujúcejšie?

ĽS: Veľa toho za sebou nemám, ale veľmi rada spomínam na účinkovanie v Divadle pre deti a mládež v Trnave, kam som nastúpila s ročníkom, s ktorým som absolvovala štúdium herectva na VŠMU. Potom som z praktických dôvodov (bydlisko, dve deti) pôsobila ako hlásateľka v Československom, neskôr v Slovenskom rozhlase a v dvoch súkromných rádiách v Bratislave a po tejto vyše dvadsaťročnej hereckej abstinencii som sa opäť dostala k hereckej práci predovšetkým v televíznych seriáloch. Najradšej spomínam na Agnešu Fazuľovú v Búrlivom víne a Ňušku v seriáli Vlci. Splnil sa mi aj divadelný sen v Činohernom klube. Ten založili moji bývalí žiaci z Cirkevného konzervatória. Dostala som pekné príležitosti v hrách Pasca, Šesť hercov čaká režiséra a Tichá noc, svätá noc.

AS: Najzapamätateľnejšie sú pre mňa tie prvé zástoje v rozhlase, televízii, filme i dabingu, pretože prvý raz je len raz. Neskôr, keď človek dozrieva, môžu prísť významnejšie roly a tak aj bolo. V televízii som vytvoril veľa postáv, aj hlavných, ale keď ma niekto identifikuje ako herca, väčšinou je to v súvislosti s postavou maliara Martina Benku v dvojdelnom televíznom filme "Zastretý farebný svet". Na tú prácu veľmi rád spomínam. Divadlo, Novú scénu, som bral ako celok ako veľkú príležitosť, pretože priamy kontakt s divákom pri predstavení prežíva herec ako svoje najväčšie šťastie. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Veľmi rád spomínam na novoscénické rozprávky najmä preto, že detský divák je ten najúprimnejší a dodnes sa stretávam s ľuďmi, ktorí mi vravia, ako radi sa chodili pozerať na nedeľné rozprávky na Novú scénu a tak vznikla ich láska k divadlu. Nemôžem opomenúť rozhlas. Nedávno som sa dozvedel, že v rozhlasovom archíve mám vyše 4.000 záznamov. Počas môjho 50-ročného pôsobenia v rozhlase som spolupracoval takmer so všetkými režisérmi toho obdobia. Nerád by som vypichoval konkrétne postavy a tituly. Spomeniem len, že za monodrámu "Brat" a postavu Aristotela v hre "Alexander" mi bola udelená Výročná cena Literárneho fondu v oblasti rozhlasu. K srdcu mi prirástli aj mnohé literárne diela, ktoré som načítal ako zvukové knihy v Ústrednej knižnici pre nevidiacich v Levoči, kam chodievame aspoň raz do roka nahrávať spolu s manželkou.

4. Ktorý titul, alebo rola vášho partnera sa vám najviac páčili?

ĽS: Jednoznačne postava Martina Benku v TV filme Zastretý farebný svet.

AS: Ľudka sa mi veľmi páčila v postave Vincenzíny v televíznom filme Pani Heléne, lebo bola vtedy mladé 23-ročné žieňa a veľmi jej to pristalo. V poslednom čase jej najviac pristala postava Agneše Fazuľovej v seriáli Búrlivé víno. Vtedy nechcela ani chodiť medzi ľudí, tak veľmi sa zľakla nárastu popularity. Páčila sa mi v postave Ňušky v seriáli Vlci a príjemne prekvapila aj návratom na divadelné dosky v predstaveniach Činoherného klubu.

5. Ako prežívate toto neľahké obdobie rúšok, dvojmetrových odstupov a lockdownov? Objavili ste nejaké svoje nové hobby, alebo sa napríklad začali venovať niečomu, na čo ste nikdy predtým nemali čas?

ĽS: Toto neľahké obdobie prežívam dodržiavaním zásady R-O-R s nádejou, že čoskoro všetko zlé pominie a vrátime sa znova pred kamery, mikrofóny a na dosky, ktoré znamenajú svet.

AS: Zvýšenú pozornosť venujem hygiene. Rúška a odstupy berieme ako nevyhnutnosť a ohľaduplnosť voči ostatným ľuďom. Žiadne opatrenia v boji proti pandémii nepomôžu, ak ich ľudia nebudú dodržiavať. Za absolútnu drzosť a bezohľadnosť považujem, keď známi ľudia, aj politici na protestných zhromaždeniach vyzývajú ostatných k nedodržiavaniu týchto opatrení. Musíme vydržať toto ťažké obdobie, trochu sa uskromniť a obmedziť svoje aktivity. Začať by mal každý od seba a predovšetkým všetci známi politici by mali ísť príkladom. Snažím sa udržiavať fyzickú kondíciu, na čo nepotrebujem posilňovňu, stačí mi domácnosť a najväčšia telocvičňa - príroda.